Drahá pani riaditeľka a pani zástupkyne, milý pedagogický zbor, rodičia a ostatní rodinní príslušníci, milí žiaci.

A je to tu. Vítame Vás na našej rozlúčke s miestom, ktoré sa 9 dlhých rokov podieľalo na nadobúdaní našich vedomostí. Keďže sa nám už individuálne rysuje budúcnosť a stredné školy nás vítajú s otvorenou náručou, radi by sme vám zhrnuli našu spoločnú cestu ročníkmi Rozmarínky, keď už sme na tom konci.

Všetko má svoj začiatok. Ten si väčšina z nás spája s pani učiteľkou Jančovou, ktorá nás previedla 1. a 2. ročníkom. Akokoľvek náročné to s nami občas bolo, pani učiteľka nás svedomito pripravila na najbližšie roky strávené so skvelou pani učiteľkou Gregušovou. Taktiež sme si zapamätali, že na diktáty sa učiť oplatí, inak si to odpyká životné prostredie. V tomto období nemôžeme vynechať našu láskavú a priateľskú vychovávateľku Vierku Prokopovú, s ktorou máme mnoho krásnych spomienok. Vždy nám dokázala vykúzliť úsmev na tvári či motivovať nás jej originálnym humorom.

Druhým levelom bola pani učiteľka Gregušová, ktorá nás previedla výzvami 3. a 4. ročníka, predstavila nám vybrané slová a vždy nás podporovala v učení nových vecí.

V období od 5. do 9. ročníka sa nás ujal pán učiteľ Jiríček, ktorého charizma, spravodlivosť a humor boli skvelí motivátori pri učení sa matematiky a ostatných predmetov. Pomáhal nám rozvíjať naše vzájomné vzťahy, sprevádzal nás na ceste za samostatnosťou a pripravil nás do skutočného života. A pri tom všetkom si spokojne rozširoval svoju zbierku dvojeuroviek. Sympatický človek, všakže? Touto krátkou rekapituláciou by sme sa chceli zborovo poďakovať všetkým triednym učiteľom, ktorí nás pripravili na výzvy života.

Náš originálny plán bol taký, že vám predstavíme „Desatoro nášho vzdelávania”, ktoré zmapuje 9 ročníkov, no zistili sme, že 10 bodov nestačí. Preto Vám predstavíme naše príbehy a nadobudnuté skúsenosti zo školského prostredia v 12 bodoch.

1. Na školskom výlete, v hoteli Čertov, sme mali schopnosť presvedčiť učiteľov, že duchovia existujú, dokonca majú schopnosť rozbíjať lampy. S týmito udalosťami sme, samozrejme, nemali dočinenia.
2. Riaditeľské voľno si žiak môže udeliť sám, byť riaditeľom nie je predsa až taká veda.
3. Pochopili sme ideu demokracie, teda keď sa nikomu nechce robiť, demokraticky zahlasujme vždy za tých istých 3 nemenovaných spolužiakov a ono sa to časom predsa spraví.
4. Školský poriadok sa dá ignorovať rovnako ako naše požiadavky, ktoré neboli v súlade s požiadavkami učiteľov.
5. Ak učitelia rozhodnú o začiatku prestávky, my rozhodneme o jej konci.
6. Školská lavica je pohodlnejšia ako naša posteľ.
7. V triede sa dajú vykonávať športové aktivity všetkého druhu, od kúpania sa, cez futbal či džudo, dokonca máme vlastnú disciplínu - papučobal.
8. Bufet je najlepším miestom na rozvoj finančnej gramotnosti, no neodporúčame ho, ak si chcete zachovať akú-takú líniu.
9. Rozoberať je vždy ľahšie a zábavnejšie ako skladať.
10. Bez väčších problémov sme sa dokázali vzoprieť našej jazykovej bariére a dokonca sme sa navzájom naučili mnoho typických fráz.
11. Vyjednávanie musí byť vždy v náš prospech, inak je to hádka.
12. Napriek tomu všetkému, väčšina z nás písať, čítať a počítať vie.

To by sme teda mali. Všetci z nás si z tejto školy odnášajú nezabudnuteľné zážitky, pár modrín, no hlavne skúsenosti do budúcnosti.

Milí učitelia, budeme na vás spomínať v dobrom. Uvedomujeme si, ako veľmi Vám naša prítomnosť bude chýbať, ale nebojte sa, prídu ešte naše deti. Teraz trošku seriózne, ďakujeme za váš priateľský prístup, dobrosrdečnosť a fakt, že ste to s nami nejako kúzelné prežili. Vieme, že niekedy sa zdalo, že vám viac záleží na známkach ako nám, to nám pomohlo rozvíjať všetko, čo v nás je.

Učitelia Rozmarínky nám toho dali do života veľa, no my veľmi dobre vieme, že za našimi úspechmi stojíte aj vy, rodičia. Vždy si budeme pamätať ranné kráčanie do školy s Vami po našom boku, láskavé bozky pred vstupom do triedy či večerné robenie zabudnutých domácich úloh. Ustáli ste aj obdobie puberty, za čo sme úprimne vďační. A nie len za to... Za vašu lásku, pochopenie a trpezlivosť Vám z celého srdca ďakujeme.

Lúčime sa hrdí na seba, že sme to zvládli a vďační každému, kto nám v tom pomáhal.

Kolektív 9.A

Vážená pani riaditeľka, pani zástupkyne, vážený pedagogický zbor, milí rodičia a žiaci!

"Život je ako hodina matematiky. Riešite zadanie. Zistíte, že je to zle! Chcete to opraviť. Neskoro. Zvoní!"

O chvíľu aj my – deviataci - budeme počuť posledné zvonenie. Zazvoní nám na koniec detských hier, strachu, radosti, prvých lások, vrások, sklamaní i žiaľu. To však nie je koniec všetkého. I keď kľučka, ktorú sme denno-denne stláčali, zrazu vychladne. I keď schody, po ktorých sme kráčali, zrazu budú prázdne a chladné. I keď dvere, ktoré boli pre nás „bránou mladosti“, nebudú odteraz viesť nikam. A predsa sme si niekde v kútiku duše vedomí, že tieto dvere ste pred nami nezatvorili. Veríme, že vrátiť sa dá vždy, aj keď kľúče si nesieme každý sám. Tieto kľúče však visia na jednom spoločnom zväzku. Zväzku s nápisom 9. B. Boli sme tu len chvíľu, možno zväzok oťažel, ale jeho váha je tak akurát. Nesie totiž emócie dní na tejto škole. A nebolo ich málo...

NIE! Nie je to koniec, je to len začiatok! Začiatok niečoho nového a krásneho. A zabudnúť sa nedá. Ako by sa aj dalo? Také množstvo spomienok. Spomienky, ktoré nás zavedú do obdobia, kedy sme prvýkrát prekročili brány školy ako malí prváčikovia. Sme vďační pani učiteľke Darinke Kučerovej, ktorá s nami vydržala prvé dva roky. Dokázala balansovať s našimi emóciami a nevzdala to s nami. Tretí a štvrtí ročník to s nami stále nebolo ľahšie, ale vďaka pani učiteľke Darinke Matejíčkovej sme sa naučili, aký účinný dokáže byť jeden jej pohľad, aby sme pochopili, že sme niečo prepískli.

Pomaly, ale zároveň akosi rýchlo sme precupitali prvý stupeň a vykročili dlhými krokmi smerom k tomu druhému. „Konečne medzi veľkými!“ pomysleli sme si. Našim prvým triednym učiteľom sa stal pán učiteľ Zdenko Pazdera. Veľa vecí sme spolu prežili. Ako aj u ostatných, aj u nás nastalo obdobie plné otáznikov, výbuchov, emócií, vzdoru... Mysleli sme si o sebe, že sme niečo viac než ostatní. Pán učiteľ však vedel, ako na nás a mávnutím čarovnej paličky z nás opadol aj ten najmenší vzdor či silácke reči.

V siedmom ročníku sa nás ujal pán učiteľ Gabriel Uňatinský. Však viete ako... mladý učiteľ, kamarátsky... Aj keď to tiež nemal s nami ľahšie, vedeli sme, že sa snaží. Doteraz si myslíme, že pomyselné driblovanie a jeho nahrávky z pozície triedneho učiteľa boli fair play, aj keď sme mnohokrát dvojtakt nedodržali.

V neposlednom rade však ďakujeme našej súčasnej pani učiteľke triednej - Michaele Spišiakovej, ktorá tu bola pre nás posledné dva roky. Milá pani učiteľka, vytvorili ste pre nás priestor, v ktorom sme mohli byť tým, kým sme naozaj. Nemuseli sme sa na nič hrať a zakaždým, keď sme padli na kolená a v tom momente sme sa cítili úplne na dne, pomohli ste nám vstať so vztýčenou hlavou. Aj keď ste mnohokrát museli počítať do desať, nikdy ste nám nedali pocítiť, že sme Vám ľahostajní. Vždy sme mali pocit, že ste jedna z nás. Mohli sme sa na Vás s hocičím obrátiť, pretože rozhovory s Vami neboli o čase, ktorý ste nám venovali, ale o pocite, ktorý v nás ostal. Prežili sme spolu nádherné chvíle nášho detského života, školských úspechov, neúspechov, chýb, nerozvážností. Pamätáte sa na náš výlet na bicykloch do Kolárova či výlety do prírody? Bolo nás síce málo. Ale viete ako sa hovorí, dobrého stačí aj málo. Príkladom ste boli možno aj vy, pani učiteľka - možno menšia vzrastom, ale o to väčším srdcom . Ďakujeme Vám za všetko!

Poďakovanie patrí aj našim rodičom a blízkym, ktorí nám boli oporou, umožnili nám nezištne plakať aj smiať sa. V ich spoločnosti sme mohli byť úprimne sami sebou.

Uvedomujeme si, že to s nami nebolo vždy ľahké. Už však vieme, že ani život samotný nie je len prechádzka ružovou záhradou.

„Život je ako bonboniéra. Nikdy neviete, čo ochutnáte...“ Naučili ste nás, že sa stretneme s možnosťami a voľbami, pričom naše rozhodnutia môžu mať rôzne príchute – sladkú, horkú, kyslú.. Sme však pripravení ochutnať všetky.

A čerešnička na torte? Tá nie je v tomto momente podstatná! Na každého z nás možno niekde čaká. Základ už máme... to ostatné je tak trochu aj na nás.

Kolektív 9.B