Vážená pani riaditeľka, pani zástupkyne, vážený učiteľský zbor, milí rodičia a žiaci!

Sme pripravení. Sme odhodlaní postaviť sa a pozrieť sa životu priamo do očí. Základná škola nám dala pevné piliere, o ktoré sa budeme môcť oprieť. Nie vždy to bude jednoduché. Niekedy nám možno ani záchranná vesta nepomôže. Vtedy si budeme ale pamätať, že sa stále dokážeme odraziť od dna s ešte väčšou silou. Dnes tu stojíme s úsmevom na perách, ale so slzami na krajíčku. Dnes prejdeme poslednýkrát ako žiaci a žiačky 9. ročníka bránou školy. Odvtedy, ako sme sa stali prvákmi, sme sa každé ráno zobúdzali s istotou niečoho. Niekde v mysli sme stále vedeli, že rok čo rok rastieme a postupujeme z jedného ročníka do ďalšieho. Až keď sme sa stali deviatakmi, začali sme si uvedomovať, že tento druh istoty začína jemne krívať. Pomaly, ale vlastne rýchlo, sme si museli vybrať smer. Čo ďalej? Pýtali sme sa sami seba. Bola to jedna z najťažších otázok, ktoré sme si doposiaľ museli položiť. Stojíme tu so spomienkami, ktoré sa nám vynárajú v hlave. Premýšľame, či sme mali spraviť niečo inak. Zároveň neľutujeme nič z toho, čo sa za posledných deväť rokov udialo, pretože nebyť tých maličkostí, nestáli by sme tu ako jeden celistvý kolektív. Vieme sa podržať vo chvíli, keď to najviac potrebujeme, neprezrádzame, keď to učitelia potrebujú. Ale o tom to je. Preto sme deti. Deti, ktorými by sme ostali najradšej už naveky.

V roku 2012 sme nastúpili na rýchly vlak základnej školy s pani učiteľkou Martou Kecskésovou a pani vychovávateľkou Zdenkou Sádeckou. Vyhrávali sme súťaže jednu za druhou a vytvorili neroztrhnuteľnú kolektívnu reťaz. Pani učiteľka, ďakujeme Vám za ochotu a trpezlivosť pri našich prvých nedokonalých číslach a písmenách. Neskôr sme začali každé ráno stúpať po schodoch a uvedomili sme si, že sme opäť starší. S pani učiteľkou Silviou Balaďovou sme sa rozprávali o našich pocitoch a emóciách počas ranného kruhu. Učili sme sa prvé anglické slovíčka s pani učiteľkami Darinou Habarovou, Darinou Benkovou a Michaelou Spišiakovou. Nie až tak radi, ale z donútenia, každý jeden z nás musel písať previerku pre pani učiteľku Vierku Prokopovú. No ona nám to oplatila pozeraním hokejových prenosov. Vedela, ako na nás. Na prvom stupni sme sa zoznámili aj s vlastivedou. Zdolávali sme sa ju vďaka skupinovým prácam, ktoré pre nás organizovala pani riaditeľka Helena Weszelovszká.

Postúpili sme na vyššie poschodie. Mnohokrát sme skúšali, koľko zápisov za nevhodné správanie na hodinách znesú naše žiacke knižky. Učili sme sa náročnejšie učivá. Fotosyntéza nás prenasleduje dodnes. Vysvetľovali nám ju už niekoľkokrát pani zástupkyňa Jarmila Ďurčová, pani zástupkyňa Silvia Szabóová a pán učiteľ Marek Tóth. Ostatné učivá z biológie sme však zvládli ľavou zadnou. A áno, pán učiteľ, sľubujeme, že už nikdy nič nebudeme dopisovať po tom Vašom legendárnom ,,položte perá!“.

Stále si mýlime NaCl s NaOH, ale je to podobné, nie, pán učiteľ? Chémia bola náročnejšia, ale uznajte, vyrovnávanie rovníc nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Nedalo sa to ukázať pokusmi, ktoré by sme mohli robiť od nevidím do nevidím. Napriek tomu nás zaujímavé pokusy pána učiteľa Tótha toho veľa naučili, neboli na báze pokus/omyl, pán učiteľ si vždy dokonale premyslel ich postup. Ďakujeme Vám, že ste nám ukázali svoje obe stránky - aj tú vážnu, ale aj tú vtipnú, ktorá na hodinách prevládala a o to ľahšie sa nám učili Vaše predmety.

Na telesnej výchove sme si vylepšovali našu neexistujúcu kondičku s pánom učiteľom Zdenom Pazderom, Gabrielom Uňatinským a pánom učiteľom Deziderom Mérim. Gravitácia sa snažila, ako mohla, ale my sme sa lán nepustili a vyliezli až na samý vrchol. Telesná nám ukázala, ako najpomalšie dokáže plynúť čas počas 6-minutového behu alebo aká obrovská sa nám môže zdať naša telocvičňa pri behaní veľkej pyramídy. Ešteže nás pán učiteľ Pazdera naučil hádzať do diaľky. Tieto zručnosti sme využili pri tínedžerských zbrklých nápadoch. Z toho sa vykľuli sem-tam aj menšie problémy, na základe ktorých sme si vytvorili nezabudnuteľné spomienky. Tak či tak sme sa na telesnú väčšinou tešili a bol to jeden z našich obľúbených predmetov.

Fyzika v nás evokuje siahodlhé poučky, vzorce, jednotky. Do hlavy nám ich ale dokázali natlačiť pani učiteľka Ľubica Kováčová a pán učiteľ Dezider Méri. Naše mozgy si tie vzorce ale stále menili a my sme nikdy nevedeli, ktorý máme použiť. Tak to aj vyzeralo, keď sme používali vzorec na výpočet tepla, aby sme vypočítali Ohmov zákon a čudovali sme sa, prečo nám to nevychádza správne.

Nebyť pána učiteľa Mériho a pána učiteľa Zdena Pazderu, nevedeli by sme, ako správne opracovať drevo či postaviť vtáčiu búdku. Na technike sa nám rozvíjali komunikačné schopnosti asi viac, než by mali. Uznávame, bola to naša chyba.

Na hodinách občianskej náuky nás spolupráci naučili pán učiteľ Marek Tóth a pani učiteľka Monika Melečkyová. Zistili sme, že v spoločnosti máme nielen práva, ale aj povinnosti.

Pani vychovávateľka Margita Szabóová a pani učiteľka Darina Matejíčková, vám vďačíme za stály úsmev na tvári pri počúvaní nášho atypického štýlu hudby na hudobnej výchove. Umelecké cítenie v nás prebúdzali Tatiana Ocskaiová a Renáta Kubalová. Aj keď naše kresby nikdy neboli umeleckými dielami, mali niečo do seba.

Rozprávanie pani učiteľky Moniky Melečkyovej o histórii a dejinách by sme mohli počúvať donekonečna. Informácie nám vždy vysvetľovala jednoducho a jasne. Neraz sme si ani neuvedomili a už bol koniec hodiny. Ďakujeme Vám za trpezlivosť, ktorú ste s nami mali, pretože uznávame, nie vždy sme počúvali na 100%.

Vďaka pani učiteľke Eve Szabóovej, Matilde Grešovej, Andrei Lovászovej a pani zástupkyniam Zuzane Ivancovej, Jarmile Ďurčovej vieme, na ktorom kontinente práve stojíme. Naučili ste nás geografiu, bez ktorej by sme boli vo svete doslova stratení. Myslím, že by sme mohli aj Kolumbovi konkurovať v hľadaní na mape. Bol by na nás hrdý, že sme druhýkrát po ňom objavili Afriku.

Na hodiny slovenského jazyka a literatúry s pani učiteľkou Janou Krajanovou sme sa väčšinou tešili. Možno sme si častejšie zamieňali tvrdé a mäkké i, ale môžeme si to odôvodniť tým, že my sme si len chceli vyskúšať zákonitosti bernolákovskej slovenčiny. Veď ako všetci dobre vieme, Anton Bernolák nerozlišoval ypsilon a mäkké i. Na slovenčine sa udialo veľa momentov, ktoré sa nám zaryli do pamäti. Nejde mi nespomenúť našu vyhratú stávku. Pani učiteľka sa s nami v rámci motivácie stavila o istý priemer z písomky a my sme napísali písomku asi až moc dobre. Stavili sme sa o kotrmelec. A ako to nakoniec skončilo? Pred hodinou sme išli tradične pre... pardon po počítač a chlapci ako praví džentlmeni priniesli žinenku a pani učiteľka svoje slovo dodržala.

Cudzie jazyky - ako nemčina a ruština sa nám učili ťažšie, ale vďaka pani učiteľke Ivete Gregušovej, Michaele Spišiakovej a Tatiane Ocskaiovej sme to nejako zvládli a hádam sme si aj niečo zapamätali. Poďme preladiť na nôtu etickej výchovy. Hodina, na ktorej sme si vždy všetci oddýchli, no zároveň sa naučili rôzne veci o ľudskom správaní s pani učiteľkami Líviou Markovicsovou a Andreou Lovászovou.

Programovanie na informatike niekto obľuboval, niekto menej, niekto ho vedel úplne a niekto vôbec. Pán učiteľ Jíríček nám stále opakoval, aké to je jednoduché. Však len spravíte toto, toto a toto, ale presne v tomto momente sa polovica triedy stratila. Často sme sa strácali aj na hodine matematiky. Už-už sme si mysleli, že novému učivu rozumieme a zrazu sme žmurkli len o 0,5 sekundy dlhšie a celý systém, ktorý sme si v hlave usporiadali, bol fuč. Našťastie nám pani zástupkyňa Jarmila Ďurčová ochotne vysvetlila učivo aj štvrtýkrát. Ďakujeme Vám, pani zástupkyňa, za úprimné rozhovory na našich výletoch, ba aj počas vyučovacích hodín.

And by the way, who is missing today? Nobody is missing. Dnes teda nikto nechýba, takže hodina angličtiny môže začať. Priemerný učiteľ - rozpráva, dobrý učiteľ – vysvetľuje, výborný učiteľ – ukazuje, najlepší učiteľ – inšpiruje. Milá pani učiteľka Katarína Nemčická, len vďaka Vám hodiny angličtiny neboli stereotypné či bez emócií. V triede ste vytvorili miesto, kde sme sa cítili ako v kruhu našej rodiny. Radi by sme povedali, že sme boli všetci dobrými kamarátmi, ale to by sme klamali. Vy ste nás napriek tomu naučili pomôcť druhému, nech to je ktokoľvek. Na hodinách sme preberali rôzne témy – krútili sme sa okolo svetových problémov a mnohokrát sme sa zastavili až pri rodových rozdieloch. Dostávali sme záchvaty smiechu, z ktorých si teraz pamätáme už len krátke záblesky. Naša skladba vety či výslovnosť neboli dokonalé, ale Váš pohár trpezlivosti nepretiekol. Nezlomili ste nad nami palicu aj keď sme nemali úlohu a možno ani dve, ani tri. Držali ste nad nami ochranné krídla nepretržite. Podali ste pomocnú ruku vždy, keď bola žiadaná. Čo dodať? Výborná angličtinárka, no ešte výnimočnejší človek. Človek, o ktorom sa nám ani nesnívalo, sa stal našou triednou učiteľkou. Boli ste pre nás istotou nekonečných zdrojov akejkoľvek pomoci. Keď ste vstúpili do triedy s unaveným, možno aj nahnevaným pohľadom, miestami sme nevedeli, či máme byť ticho alebo nám pohľadom tajne naznačujete, že potrebujete rozveseliť. Na Váš špecifický smiech nikdy nezabudneme. No z času na čas nám do smiechu nebolo. Napríklad keď sme sa stratili v lese na triednom výlete, ale po našej spolupráci, aj keď s kritickými orientačnými schopnosťami, sme sa z lesa nejako vymotali. Vedeli ste, že každý jeden z nás je unikát a potrebuje odlišný prístup. Pani učiteľka Nemčická? – to je úsmev, odhodlanie, obeta, láskavosť a nepochybne učiteľka nášho obľúbeného predmetu. Ďakujeme Vám za všetko, čo ste pre nás urobili. „What a teacher writes on the blackboard of life can never be erased.“

V neposlednom rade patrí obrovská vďaka aj našim rodičom. Asi pre nikoho z nás nie je ľahké stáť tu a hľadieť vám do očí. Vieme, že vy ste tí, ktorí v nás verili, veria a budú veriť za každých okolností. Boli ste tí, ktorí nás nechali plakať, spievať, smiať sa, sťažovať sa, lebo ste vedeli, že to je to, čo najviac potrebujeme. Neodlišovali ste dni a noci. Pomáhali ste, ako ste len mohli 24 hodín denne. Možno ste si mysleli, že to nevnímame, ale opak bol pravdou. Ďakujeme vám za často potrebné nakopnutie či usmernenie. Aj vďaka vám sme sa stali ľuďmi, ktorí tu dnes stoja.

Počas týchto rokov sa toho udia

lo veľa krásneho, ale aj toho, na čo by sme radi zabudli. Každá slza šťastia, strachu, smútku sa nakopila a vytvorila more. More plné kvapiek, pričom každá obsahuje nejakú z našich spomienok, pri ktorých sme pociťovali istú emóciu. Vďaka ľuďom okolo nás a tiež vďaka nášmu odhodlaniu sme zvládli základnú školu s väčšími či menšími problémami, ale zvládli. Práve kladieme poslednú kartu na domček z kariet, ktorý symbolizuje naše pocity a spomienky zo základnej školy. Uchovávame si každú kartu s oboma stranami hlboko do našich sŕdc a pokračujeme ďalej. Cesty niektorých z nás sa asi naveky rozídu, ale pre niečo to tak je. V živote sa nám naskytne ešte mnoho príležitostí a čaká nás ešte veľa náročných rozhodnutí. Netreba zabúdať však na to, že všetko má svoj dôvod. Aj krátkym krokom sa v mysli dokážeme posunúť o míľu. Tak teda poďme, vykročme tou správnou nohou! Nezabudnime sa však obzrieť, zatvoriť za sebou dvere a pomyselný kľúč nestratiť. Kľúč možno zhrdzavie, ale my dúfame, že dvere budú pre nás otvorené navždy.

Kolektív 9.A

Vážená pani riaditeľka, ctení pedagógovia, milí rodičia a žiaci!

A je to tu. Znovu stojíme na tomto pódiu po 9. rokoch, no už o čosi vyšší, múdrejší a silnejší. Pamätáme si, ako sme tu stáli po prvý krát s roztrasenými kolenami a nevedeli, čo nás čaká. Vtedy sa nám zdal tento dvor obrovský a plný záhad, no teraz už vnímame všetko inak. Nestačili sme sa ani obzrieť a sme tu opäť, no už poslednýkrát a v hlave nám víria všetky spomienky. No poďme pekne od začiatku.

Naša cesta sa začala pred deviatimi rokmi, kedy naše kroky po prvý raz viedli do školy. Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno krásne slnečné dopoludnie a my sme sa cítili ako Janko s Marienkou, ktorí lezú do neznámeho domu. Ešteže sme mali rodičov. Ruka v ruke s mamou sme sa vydali v ústrety nepoznanému dobrodružstvu, ktoré na nás čakalo za bránami tejto budovy.

Pocity boli rôzne. Strach, stres, radosť či úplná ľahostajnosť. Po tom, ako sme sa posadili do školských lavíc, sme sa prvýkrát stretli s našou pani učiteľkou triednou Tóthovou, ktorá nás privítala a láskavými slovami a krásnym úsmevom upokojila. No skutočne sme sa zapotili až po rozdávaní prvých šlabikárov a pri očakávaní, že napíšeme písmeno ,,A´´. Začali sme spoznávať prvé písmenká, ktoré sme skladali do slabík, slov a neskôr aj do viet. Obohatili sme sa aj o základné poznatky z matematiky, čiže pracovanie s číslami či znamienkami, no ani v ostatných predmetoch sme netápali v neznámom poli. Ako deti sme však najviac očakávali poobedie - čas oddychu a hlavne zábavy v spoločnosti pani vychovávateľky Gitky Szabóovej. Teta Gitka, starali ste sa o nás, chránili nás a nikdy nezabudneme na tie naše spoločné tance.

Spomenuli sme kreativitu? Nesmieme zabudnúť na pani učiteľku Kubalovú, ktorá nám so svojím krúžkom rozvíjala nielen kreativitu, či dodávala výborné nápady, ale pomáhala nám aj radami a nabíjala nás množstvom energie.

Ďakujeme pani učiteľky za tie prvé dva roky, ktoré sme si lepšie ani nevedeli predstaviť. Naučili ste nás však nielen písať, čítať, počítať, no aj zabávať sa.

Nastal tretí ročník a my sme boli prekvapení z informácie o novej pani učiteľke triednej. No obavy sa veľmi rýchlo vytratili a prišla už len radosť. Radosť z toho, že sme zase o čosi väčší a že sme dostali výbornú triednu, pani učiteľku Pecháčovú. Vybrané slová a prvá násobilka nemohla chýbať, ale rýchlo sme sa učili. Excelovali sme nie iba v prírodovede a vlastivede, ale aj v matematike alebo slovenčine.

Naše prvé anglické slovíčka a detské anglické pesničky, ktoré máme dodnes v pamäti, nás na hodinách angličtiny naučila pani učiteľka Benková. Aj keď sa možno každému nedarilo tak, ako si predstavoval, spolu sme zažívali veľa priateľských a úsmevných chvíľ. Ďakujeme za úspešne zvládnutý prvý stupeň a príjemný začiatok našej cesty životom.

Nikto z nás sa asi nevedel dočkať toho momentu, kedy nás začnú brať ako veľkých, čo u nás znamenalo príchod na druhý stupeň a povolené chodenie na poschodia školy. Mali sme zmiešané pocity z nových predmetov a ... čo prosím? Na každý predmet iný učiteľ?

Ako triednu sme dostali pani učiteľku Nesziovú. Spravila na nás výborný dojem, no my na ňu asi nie, pretože po pol roku odišla a my sme dostali našu terajšiu pani učiteľku triednu Szabóovú.

Prírodné vedy nám spestril pán učiteľ Tóth, ktorému sme neverili, že chémia je zábava, kým nás o tom pokusmi a svojim prístupom k nám nepredsvedčil. Pán učiteľ, nikdy nezabudneme na konverzácie s vami a na veľa edukačných hodín.

Konštatujeme, že pán učiteľ Méri má najlepšie hlášky školy a nebojí sa spochybniť ani názory niektorých fyzikov. No musíme spomenúť aj spoločné zdravotné prechádzky... a citujeme pán učiteľ: ,,čo nevidím, domyslím.´´

Ďakujeme, že napriek pandémií a zákazu cestovania sme mohli vďaka pani učiteľke Melečkyovej na hodinách dejepisu precestovať celý svet a prežiť úžasné historické situácie.

Takže, otvorte si učebnice na strane ... emm prečo kričím? Obľúbená veta Pani učiteľky Nemčickej, ktorú si budeme pamätať navždy. Aj vetu, aj pani učiteľku. Veď... dá sa zabudnúť na príjemné prechádzky po chodbách počas dozorov s rukou v ruke, pani učiteľka? A viete, že sme nesmierne radi vymieňali po vyučovaní naše dopísané domáce úlohy za školské tašky, ktoré sa čírou náhodou ocitli vo vašom kabinete? Len ... doteraz nevieme, či vás máme pozdraviť Sziasztok alebo Hello Miss Teacher.

Frau Lérerinen, entšultigen zie, že nám tá nemčina nie a nie vliezť do hlavy. Der, die, das pre nás zostane vždy španielskou dedinou, ale snažili sme sa, nie?

Po všetkých hodinách, kedy nám učitelia do hláv vtláčali samé múdre a určite životne dôležité vedomosti, si nás zobral do parády pán učiteľ Pazdera a pán učiteľ Uňatinský. Udržiavali nás pri zdravom rozume napríklad počas 12 minútovky, po ktorej sme už nemali silu protestovať proti písomkám či diktátom. Hnev z nie veľmi dobrých, no zaslúžených známok sme si vybíjali pri hode kriketovou loptičkou či vybíjanej a ak sme mali chuť niekomu skočiť do vlasov, bolo nám naordinované skákanie do diaľky. Ale, pán učiteľ Pazdera, my vieme, že ešte máte v kabinete nejaké tie kľúče, peniaze a telefóny, ktoré ste vyberali ako vstupné pred každou telesnou.

Pamätáme, keď ste k nám prvýkrát na slovenčinu zavítali,
Od vtedy ste sa nám do pamäte pekne zapísali.
Do nášho srdca ste sa navždy zabývali,
Dovoľte, aby sme Vám odtiaľto naposledy zakývali.
Ďakovať Vám budeme ešte veľakrát, zaslúžite si to.
Výnimky s výnimkami? Anafora, epitaf nie vždy šlo to.
No snažiť sa a nesklamať Vás bolo našou prioritou.
Chceli sme, aby ste zostali tou pani učiteľkou - tou našou usmiatou...

Vieme, že to možno bolo na ananás, ale aspoň sme sa v posledný deň snažili pani učiteľka Ocskaiová.

Pani učiteľka Markovicsová, vaše etické výchovy nám dali veľa do života a vezmeme si so sebou aj veľa vašich názorov. Aj keď nevieme či obojstranne, keďže z nás ste ich veľakrát museli ťahať.

Hlboko v pamäti máme vryté aj hodiny informatiky s pánom učiteľom Jiríčkom, hodiny geografie s pani učiteľkou Lovászovou, občianske výchovy s pani riaditeľkou Weszelovszkou a biológie s pani zástupkyňami.

Týmto by sme sa vám všetkým, menovaným i nemenovaným, chceli veľmi pekne poďakovať za úžasné hodiny strávené s vami, za pomoc a ochotu prijímať nás ako ľudí a za konverzácie, na ktoré nikdy nezabudneme.

A nakoniec, to najväčšie ďakujem patrí pani učiteľke Szabóovej, našej triednej pani učiteľke, ktorá s nami strávila zaokrúhlených 5 rokov. Násobili ste naše radosti a delili naše starosti, alebo to bolo niekedy naopak? Škoda, že sme si neužili viac spoločných chvíľ pri pikantnej pizzi, nákupoch či káve. Ďakujeme, že aj napriek problémom ste vedľa nás stáli a boli ste ochotná nám pomôcť v hocijakých situáciách. Dúfame, že sme vám za tých 5 rokov zanechali veľa príjemných spomienok a prajeme vám ešte veľa úsmevných chvíľ počas pôsobenia na škole.

Takže tu stojíme znovu s roztrasenými kolenami a zisťujeme, že sme práve došli na poslednú stanicu na tejto škole. Nejaká etapa sa končí, no nastupujeme na iný vlak, tentokrát už každý vlastný. A týmto sa lúčime s vami pani riaditeľka, pani zástupkyne, milí učitelia, drahí spolužiaci a kamaráti. Ďakujeme za skvelú jazdu týmto vlakom plným spomienok a zážitkov a hlavne za úsmevné chvíle strávené v tomto vlaku.

Kolektív 9.B